TRADÍCIA / HISTÓRIA OVČIARSTVA

Chov oviec na území Slovenskej republiky má dlhú tradíciu. Už v 11. storočí tvorili ovce ¾ z celkového počtu chovaných zvierat. V 13. a 14. storočí sa ovčiarstvo veľmi rozšírilo najmä v Podunajskej nížine. Od 16. storočia sa ťažisko chovu oviec presúva do horských oblastí. Chov oviec patril v Liptove a na Kysuciach od najstarších čias medzi základné formy poľnohospodárskej produkcie. Svojimi prejavmi ovplyvnilo pôvodnú roľnícku kultúru a dodalo jej špecifické a charakteristické črty. Valasi využívali pre pôvodné obyvateľstvo neznáme formy hospodárenia na týchto vyššie položených Kysúc. Hlavným zamestnaním valachov bolo horské pastierstvo na horských lúkach, salašnícky chov valašského dobytka, najmä oviec a spracovanie produktov z chovu oviec. Valašské ovce sa chovali predovšetkým pre mliečnu produkciu (výroba bryndze a syra) a vlnu (výroba huní), čím sa odlišovala od ovcí chovaných v nižších polohách, ktorých chov bol zameraný najmä na mäso a vlnu. Názvom valasi označujeme sociálnu skupinu obyvateľstva osídľujúceho na základe valašského práva horské oblasti Karpát. Valasi pôvodne pochádzali z rumunského Valašska, počas postupného osídľovania Karpát sa spočiatku zmiešavali s rusínskym obyvateľstvom v 16. a 17. storočí, tvorilo jadro valachov domáce slovenské obyvateľstvo, ktoré pred narastajúcim feudálnym hospodárskym útlakom opustilo roľnícky spôsob života a začalo sa zaoberať kočovným hospodárskym pastierstvom. Okrem horského pastierstva boli valasi využívaní aj na vojensko-strážnu službu. Prostredníctvom valašských pastierov sa do hôr dostalo valašské právo, ktoré spočívalo v dočasnom oslobodení jeho užívateľov od odvádzania feudálnych dávok, oslobodení od robotných povinností a vo voľbe valašského vojvodu. Valašské právo, ktoré sa vyvinulo z nemeckého práva, bolo súhrnom právnych zvyklostí a noriem a zodpovedalo spôsobu života valašských pastierov. K rozšíreniu valachov prispeli najmä zemepáni, ktorí v nich hľadali nový zdroj príjmov z dovtedy hospodársky nevyužívaných horských oblastí. Bol to najmä valašský dvadsiatok z dobytku, mliečne produkty, hune, kožky z lesných zvierat, med, jariabky, a. p. Zemepáni začali zakladať valašské osady, čím chceli trvalo usadiť kočujúcich valachov na svojich panstvách. Salašnícky chov oviec predstavoval najvyššiu formu chovu oviec. Pastieri oviec mali výrazné estetické a výtvarné cítenie, ktoré sa prejavovalo predovšetkým v pastierskom rezbárskom umení, v zdobení nádob na pitie žinčice – črpákov, salašného riadu, hudobných nástrojov a palíc. Najcharakteristickejšou oblasťou pastierskej salašníckej kultúry je spracovanie mlieka, výroba ovčieho hrudového syra a produktov z neho – bryndze, oštiepkov, pareníc a špecifického mliečneho nápoja – žinčice. Okrem mlieka významnými produktmi chovu oviec sú aj ovčie mäso, vlna a kožušina. Ovčie mäso tvorilo podstatnú súčasť ľudovej stravy, vlna predstavovala materiálnu základňu na výrobu odevov zo súkna a ovčie kožky boli vhodnou surovinou na šitie kožuchov. Od čias valaskej kolonizácie až do začiatku 20.storočia bol najrozšírenejší chov plemena valaška. Toto hrubovlnné plemeno bolo vhodné na chov v drsných klimatických podmienkach horských regiónov. Chovatelia si ovcu valašku obľúbili pre otužilosť, vytrvalosť a ľahkú pohyblivosť pri spásaní strmých a ťažko prístupných pasienkov.

Znalosť bačovania sa odovzdávala z generácie na generáciu, takže v niektorých obciach sa vytvorili tradičné bačovské a valaské rodiny s chýrom, že dobre ovládajú svoje remeslo. Bačovia sa grupovali z vrstiev nemajetných, sociálne nižšie postavených, napriek tomu však bývali váženými osobami v dedinskom spoločenstve. Gazdovia ich mali v úcte, verili, že poznajú choroby oviec a ich liečenie či už praktickým alebo magickým spôsobom. Do funkcie baču zvolili obvykle najstaršieho a najšikovnejšieho ovčiara. Dôležitú úlohu zohralo ovládanie výroby dobrého syra a iných výrobkov z mlieka. Bača musel byť šikovný, čistotný a mať také vlastnosti, ako je statočnosť, čestnosť a poriadkumilovnosť.

Aj keď už v 19. storočí začalo salašnícke hospodárenie upadať, pretrvalo aj 20. storočie a v malej miere vydržalo až do súčasnosti. Tak ako v minulosti je aj v súčasnosti zamerané na produkciu mlieka a jeho spracovanie na ovčí syr, bryndzu, oštiepky, parenice, korbáčiky, nite a pod.

Zdroj: © PhDr. Ivan Žilinčík a www.salasziar.sk